POSLEDNÉ CHVÍLE S OCKOM

            Môj otec bol chlap ako hora s citlivým, no veľmi zraneným srdcom. Ako dieťa bol svojimi rodičmi odstrkovaný, čo sa premietlo aj do jeho vzťahu s Bohom, o ktorom mal veľmi pokrivenú predstavu. Dobré slovo o Cirkvi či kňazoch u nás doma nikdy nepadlo. A aj jeho vzťah s nami, jeho deťmi, skoro zamrzol – so mnou tak asi okolo puberty. Potom sme si už nemali veľmi čo povedať – ani o témach života, ani o prežívaní viery, ktorá pre mňa bola v mojom živote veľkou posilou.
            Čo nás spájalo, boli naše deti – jeho vnúčence. Mal pre ne neskutočný cit, nesmierne ich miloval. Chodili k nemu rady, i keď vnímali, že medzi ním a mnou vzťah veľmi nefunguje. Brali ho takého, aký je - po vysvetlení, že jemu sa nedostalo toľko lásky ako im...
            Môj otec fajčil ako Turek, pár rokov pred svojou diagnózou definitívne po x pokusoch prestal. Vášnivo včeláril, rozoznal všetky zvery po zvuku a stope, mal naďalej svoje výbuchy povahy (dva dni slnka, päť dní dažďa, ak nie rovno búrky), šialene sa bál bolesti, naznášal KDH a hltal všetko, čo povedal pán premiér. Boha stále odmietal.
            A zrazu to prišlo.
            Uprostred leta dostal ťažký zápal pľúc, ktorý ho úplne zložil. Napriek maminej starostlivosti mu jeseň nepriniesla viac síl. Koncom roka mal ísť na plánovanú operáciu – pred ňou však prišiel kolaps a vnútorné krvácanie. Ako adventný darček sme dostali od mamy správu: ocko má rakovinu, prognóza je zlá. On o tom nevedel.
            Ostávajúci čas nášho ocka sa dal počítať na týždne, no práve táto mizivá časová dotácia priniesla viac zázrakov ako by sme očakávali.
            Jeho obrovské sedliacke telo bolo treba stále otáčať, polohovať, umývať, masírovať... Raz, keď sme sa s mamou pri ňom striedali, opýtala som sa: „Už vie?“ Mama pokrútila hlavou.
            Sadla som si na okraj jeho postele. Tak, ako kedysi. Jeho obrovská dlaň ma chytila za ruku. Jednoducho a dôverne. Taká láskavosť a otvorenosť nikdy predtým z môjho ocka nešli. Vedel, že som bezprostredná, a hoci mu to ťažko išlo z pier, opýtal sa: „Je to zlé?“ Prikývla som: „Áno, ocko, veľmi. Čas tvojho odchodu sa počíta na týždne, ocko.“ „Nedá sa to liečiť?“ „Nie, ocko, metastázy máš na takom mieste a toľko, že sa s tým už nič nedá.“ Netušila som, ako zareaguje. Bolesti a smrti sa vždy bál. Chvíľu mlčal a potom mi ticho stlačil ruku: „Tak, je čas niektoré veci dať do poriadku...“ Plakali sme obaja.
            Keď som prišla ďalší raz, videla som, že rakovina odsekla ockovi nervové zakončenia tak, že od pásu nadol nič necítil a nohami nehýbal. V ten deň sme ocka umývali na posteli spolu s mamou a mojou krstnou, tá sa nedokázala na jeho hrozné dekubity na zadku ani pozerať. Mama mi potichu povedala: „Nemusíš tu byť, ak je ti to trápne. Predsa len, je to starý muž, ak by ti to ublížilo, vidieť svojho otca takto... pri umývaní. Zvládnem to.“ Pokrútila som hlavou: „Nemám prečo odchádzať, mami, je to môj ocko.“ Umývala som ho najjemnejšie ako som vládala a žasla... v čase, keď sa mu už dekubity prestávali aj napriek všemožným mastiam hojiť a začali vyzerať hrôzostrašne, Boh ochránil môjho ocka pred bolesťou, ktorej sa bál – a vzal mu citlivosť od pása dolu. O tom, aké škaredé rany má, ani nevedel.
            „Som ti len na oštaru, Mária,“ povedal mi raz. „Toľko roboty máš so mnou a doma máš sedem detí. Manžel sám pri nich, hnevá sa?“ „Nie, ocko, je rád, že aspoň ja môžem byť pri tebe... a vie, že je to dôležité pre nás oboch. Pamätáš sa, koľko si sa ty o mňa staral?“
            V spomienkach sme sa vrátili do čias, keď mi otec obrovskými, popraskanými dlaňami rozčesával jemné kučery. Vždy som do škôlky šla s dokonale presnou cestičkou a vrkočmi ako zo žurnálu, aj s lienkami. „Len tie moje pľuhavské ruky, tak som sa bál, aby som tie tvoje krásne vlásky nedodriapal!“ Na tieto okamihy som čakala štyridsať rokov...
            Inokedy, keď sme osameli, bol zvlášť tichý a zamyslený. Sedela som pri ňom držiac jeho obrovskú, no slabú ruku. Zrazu otázka vyšla ako povzdych z hlbín jeho duše: „Mária, a bude ma Ježiš tam v nebi chcieť?“ Bolo vidno, že nad vyslovením tejto vety veľmi dlho v pokore premýšľal, vo vedomí toľkých vlastných zlyhaní. Kým mama prišla, prejavil túžbu zmieriť sa s Bohom aj s ľuďmi. „Vieš, nebol som dobrý otec, dobrý manžel a ani dobrý človek nie. Bol som taký slabý a toľkým som ublížil...“ „Ocko, všetko sa dá odpustiť, odprosiť, uzdraviť... Máš na to ešte čas.“
            Keď som potom volala s mamou, skoro plakala. Pozval všetkých, ktorí boli v dosahu, v prvom rade mojich bratov a mamu a poprosil ich o odpustenie. Tým, ktorí boli ďaleko, zavolal a učinil to isté gesto ľútosti a vedomia omylov. Dal si záležať na tom, aby na nikoho nezabudol. Cítil sa neskutočne šťastný a očistený. Nikdy by sme si nevedeli predstaviť, že by raz bol schopný tohto kroku s takou hĺbkou a nasadením...
            Ocko bol po čase prevezený do doliečovne. Našťastie tam v blízkosti bývala mamina sestra. Mama sa k nej presťahovala a bola mu neustále nablízku. Zakaždým, keď som prišla do doliečovne za ním, bol stále viac prepadnutejší. Očami sa díval už niekam inde. Zmocňovala sa ma neha, keď som mu umývala a natierala nohy. Nikdy mi neprišiel ako starý nepotrebný škaredý umierajúci muž... Čím viditeľnejšie odchádzalo jeho telo, tým jasnejšie z neho svietila jeho uzdravená duša. „Vezmi toto... deťom...“ Ukázal na plný stolík ovocia a sladkostí. Už nejedol, jeho telo neprijímalo nič. Bol čas odísť. Rozlúčili sme sa. Kto tušil, že naposledy? „Ocko, drž sa, aj deti ťa pozdravujú. Ľúbime ťa.“ „Mária, ja už nevládzem...“
            V nedeľu ráno, keď sme sa vrátili zo svätej omše, sme si našli neprijatý hovor. Od mamy, aj s esemeskou: „Ocko je už v nebi...“
            Tento čas, ktorý som strávila s ockom, bol pre mňa požehnaným časom. Bol to čas, kedy sa mi potvrdilo, že umierajúci človek má svoju nádhernú dôstojnosť aj vtedy, keď už nič nedokáže vyprodukovať, keď už ničím nie je „užitočný“, keď už len leží a treba ho umývať... – pretože nás učí byť láskavými a vnímať pravú podstatu, na ktorú sa díva Boh.
            Môj ocko mi veľmi chýba. Tie tri posledné mesiace s ním mi však dali viac ako dovtedajších 46 rokov života. A to napriek tomu, že nám sprievodcom v tomto čase bola rakovina, bolesť a smrť.

(Mária Kohutiarová, Slovo plus 20/2017, krátené)